Integrácia

Integrácia je obojstranný proces, v ktorom sa navzájom spoznávajú a ovplyvňujú komunity cudzincov/utečencov/odídencov a prijímajúca spoločnosť. Keď hovoríme o integrácii, máme na mysli vytváranie integrovanej, teda súdržnej spoločnosti.

V takejto spoločnosti vytvárajú ľudia s rôznym etnickým a kultúrnym pôvodom nový celok, ktorý je však založený na ich rovnocennom postavení. To vyžaduje nielen život vedľa seba, ale najmä skutočné spolužitie. Spoločnosť by teda mala pre všetkých vytvárať také možnosti, aby sa mohli cítiť ako jej plnohodnotní členovia. Aby každý mohol povedať „tu sa cítim doma, sem patrím, cítim sa tu prijatý“.

To, že ide o proces, by mohlo zvádzať k predstave, že má začiatok a koniec, že cudzinec či utečenec sa začína integrovať v deň, keď vstúpil na územie Slovenska, a jedného dňa o ňom bude možné povedať, že je plne integrovaný.

Je integrovaný niekto, kto pracuje, platí dane, hovorí po slovensky a jeho deti chodia do slovenských škôl? Určite áno, ale čo ak nenadviazal žiadne priateľstvá ani iné väzby so Slovákmi a združuje sa len s inými utečencami, pretože Slováci nerozumejú jeho životnej skúsenosti?

Vytváranie vzťahov a väzieb medzi cudzincami/utečencami/odídencami a prijímajúcou spoločnosťou je tiež veľmi dôležitou súčasťou integrácie. Tá je zároveň neustálym procesom. Situácia cudzincov/utečencov/odídencov sa neprestajne vyvíja – niektorí chodia do práce, časom sa ich práca zmení, prípadne začnú študovať či podnikať a pod. Počas tohto procesu sa stretávajú s rôznymi bariérami, ktoré musia prekonávať, a pre integráciu je dôležité, akú podporu (napr. zo strany okolia alebo od inštitúcií) majú na ich prekonávanie k dispozícii.

Integrácia je o vzájomnom spoznávaní

Cudzinci, ktorí prichádzajú do novej spoločnosti, potrebujú pomoc s orientáciou v nových podmienkach. Pre spokojný a plnohodnotný život sa potrebujú zoznámiť predovšetkým s jazykom, kultúrou, hodnotami a pravidlami života v danej spoločnosti a zosúladiť ich s tým, čo si priniesli zo svojej rodnej krajiny.

Integrácia je do veľkej miery o vzájomnom spoznávaní a nadväzovaní vzťahov a priateľstiev medzi cudzincami/utečencami/odídencami a väčšinovým obyvateľstvom. Tieto dimenzie nazývame sociálnou a kultúrnou integráciou. Utečenci/odídenci v tejto oblasti potrebujú ešte viac podpory než ostatní cudzinci, pretože zo svojej krajiny odchádzajú nedobrovoľne, často bez možnosti pripraviť sa na to, v akej krajine budú žiť (pozri viac v sekcii O utečencoch)

Čo integráciou nie je?

Od cudzincov/utečencov/odídencov sa často očakáva, že sa na 100 % prispôsobia našej kultúre a spôsobu života a vzdajú sa svojej pôvodnej identity. Predpokladá sa teda, že na to, aby sme ich považovali za integrovaných, musia bez výhrad prijať naše zvyky, jazyk, vieru či presvedčenia. V takom prípade však nemôžeme hovoriť o integrácii, ale o asimilácii. Tá je však nielen nespravodlivá, ale aj nemožná. Človek sa nikdy nemôže len tak zbaviť svojej kultúry, v ktorej vyrastal, pretože z veľkej časti vytvára jeho identitu. Integrácia znamená, že plnohodnotnou súčasťou spoločnosti môžeme byť, aj keď sme rôzni, avšak dôležité je, že sa vo svojej odlišnosti navzájom rešpektujeme.

Integrácia a samospráva

Cudzinci/utečenci/odídenci sa usádzajú v konkrétnych mestách či obciach, kde nachádzajú svoj nový domov. Novú krajinu spoznávajú cez každodenný život v tomto prostredí – stretnutia s miestnymi ľuďmi, pozorovanie života v miestnej komunite.

Zároveň sa potrebujú zorientovať v tom, ako život v novej krajine, novom meste funguje. Pre utečencov/odídencov to môže byť omnoho náročnejšie než pre cudzincov, ktorí prichádzajú dobrovoľne. Utečenci/odídenci sa v danom meste často ocitnú bez toho, aby si ho sami vybrali či mali o ňom vopred nejaké informácie. V prípade odídencov z Ukrajiny sa často stávalo, že prichádzali do mesta, v ktorom boli práve voľné ubytovacie kapacity. O svojom novom bydlisku nič nevedeli a museli svoj život začínať úplne nanovo. V tejto náročnej situácii sa zároveň potrebovali zorientovať vo svojich právach a povinnostiach.

Práve preto má v integrácii nezastupiteľnú úlohu samospráva – je každodennému životu ľudí najbližšie a má k dispozícii najlepšie nástroje, tzv. praktické politiky, na to, aby vytvárala priestor na spokojný život pre všetkých. A o tom integrácia je – aby sa v meste všetci, ktorí v ňom žijú, cítili ako doma.

Je dôležité, aby sa samosprávy aktívne snažili o zabezpečenie rovného prístupu k službám a aktivitám aj pre cudzincov/utečencov/odídencov. Môže ísť napríklad o sociálne služby, vzdelávanie v materských a základných školách, kultúrne a športové podujatia, komunitné aktivity a iné.

Rovný prístup však neznamená len to, že nikomu nebránime, aby sa aktivity zúčastnil či aby o službu žiadal. Rôzne skupiny obyvateľstva totiž čelia rôznym bariéram v prístupe k jednotlivým aktivitám a službám. Cudzinci/utečenci/odídenci napríklad často vôbec nevedia, že daná služba existuje, že majú na ňu nárok a že ju poskytuje samospráva, pretože v ich krajine to funguje úplne inak. Taktiež nemusia rozumieť informáciám, ktoré sú často dostupné len v slovenskom jazyku, prípadne sú naformulované veľmi odborne. A v konečnom dôsledku pre nich môže byť nedostupná aj samotná služba, pretože počas jej poskytovania nie je dostupné tlmočenie.

Pre cudzincov/utečencov/odídencov je zároveň veľmi dôležité, ak ich mesto rozpoznáva ako súčasť miestneho spoločenstva, vďaka čomu sa v ňom môžu cítiť vítaní. Nástrojom, ktorý samospráva môže využiť, je komunikácia navonok nielen smerom k cudzincom/utečencom/odídencom, ale aj komunikácia o nich smerom k väčšinovému obyvateľstvu. To nazývame symbolickou politikou, pretože nejde o konkrétnu stratégiu, ktorá by sa venovala organizácii „hmatateľných“ vecí (napr. poskytovania služieb), ale o politiku vytvárania hodnôt a symbolov, ktoré môžu spájať.