Bývanie

Bývanie je jednou zo základných potrieb, ktoré si ľudia na úteku potrebujú zabezpečiť po príchode do novej krajiny. V tejto oblasti potrebujú najmä v začiatkoch výraznú asistenciu, keďže nepoznajú krajinu, realitný trh, ceny a často ani len nevedia, do ktorej lokality sa sťahujú, aké sú v nej dostupné iné služby súvisiace s bývaním (napr. dostupnosť materských a základných škôl) a pod. Aj v tejto oblasti možno hovoriť o rôznych fázach poskytovania podpory utečencom/odídencom pri zabezpečovaní bývania.

Humanitárna fáza

Núdzové ubytovanie

V prvých dňoch po príchode ľudí na úteku na Slovensko je potrebné mať pripravený plán poskytovania núdzového ubytovania na obmedzené časové obdobie. Tu možno stavať na praxi z roku 2022, keď boli v okresných mestách vytvorené núdzové kapacity na ubytovanie odídencov na prvých 10 dní po ich príchode na Slovensko. Väčšinou išlo o ubytovanie vo veľkokapacitných priestoroch, ako boli telocvične a športové haly, v ktorých bol skutočne poskytnutý len úplný základ na to, aby sa prichádzajúci ľudia zorientovali. Nie je nutné, aby každá samospráva mala takéto kapacity vyčlenené stále. Je však potrebné, aby samosprávy mali pripravený krízový plán obsahujúci postup, ako v čo najkratšom čase takéto ubytovacie kapacity zriadiť. Dôležité je, aby okrem samotných miest pre utečencov/odídencov bol v krízovom pláne popísaný aj postup na zabezpečenie nasledovných aspektov:

• materiálne vybavenie núdzového ubytovania,
• personál na obsluhu núdzového ubytovania,
• tlmočenie,
• materiálna pomoc (základné potraviny, hygienické balíčky, oblečenie),
• poradenstvo - pomoc s prvotnou orientáciou, ktorá by ich nasmerovala na registráciu pobytu, zabezpečenie zdravotnej a psychologickej starostlivosti (ak je potrebná), predstavenie integračných možností v danom meste a zdrojov pomoci a asistencie,
• mapovanie potrieb,
• poskytovanie zrozumiteľných a aktuálnych informácií o možnostiach zabezpečenia stabilnejšieho bývania a o tom, ako na Slovensku fungujú prenájmy nehnuteľností (zmluvné podmienky, kaucie, vypovedanie nájmu a pod.).

V takomto krízovom pláne by zároveň malo byť podrobne popísané, za akých okolností sa opatrenia z neho aktivujú (napr. pri určitom počte prichádzajúcich utečencov/odídencov do mesta za isté časové obdobie). Taktiež by mal obsahovať detailný popis úloh a zodpovedností jednotlivých aktérov a zdroje financovania.

Mapovanie potrieb a kapacít

Humanitárna fáza je prvou fázou v zvládaní výzvy integrácie väčšieho počtu utečencov/odídencov v konkrétnom meste. V tejto fáze je preto dôležité nastavovať poskytovanie podpory pre ďalšie fázy – integračnú a fázu spolužitia. Na to, aby bolo možné tieto služby nastaviť adresne, je potrebné poznať potreby populácie utečencov/odídencov a zároveň kapacity danej lokality.

Mapovanie potrieb by sa teda malo sústreďovať na zisťovanie, aké typy bývania populácia utečencov/odídencov potrebuje napríklad vzhľadom na demografickú štruktúru – aké bývanie potrebujú rodiny s deťmi, aké jednotlivci, aké zraniteľné skupiny a pod. Dôležitou informáciou sú tiež finančné možnosti utečencov/odídencov hradiť si bývanie z vlastných zdrojov, resp. v akej miere potrebujú finančnú podporu pre zabezpečenie si bývania (pre metódy mapovania pozri podstránku Poznanie situácie)

Mapovanie ubytovacích kapacít je dôležitým aspektom pre strategické plánovanie prijímania väčších počtov utečencov/odídencov v jednotlivých mestách. Mestá na jednej strane môžu zmapovať kolektívne zariadenia (ubytovne, internáty, penzióny, hotely či školské telocvične, športové haly a pod.), ktoré potenciálne môžu byť za vopred stanovených podmienok k dispozícii na účely núdzového alebo krátkodobého ubytovania. Na druhej strane sú však súkromní prenajímatelia nehnuteľností, ktorých je veľmi ťažké zmapovať. Jednou z možností je centrálny register majiteľov nehnuteľností, v ktorom by sa registrovali všetci tí, ktorí majú záujem poskytnúť svoju nehnuteľnosť na prenájom utečencom/odídencom. Vytvorenie tohto registra (alebo rozšírenie či aktualizácia existujúceho systému bookio) by však mala byť v kompetencii štátu. Advokácia za takýto register by však mohla vychádzať z lokálnej úrovne smerom k štátu (napr. prostredníctvom ZMOS a Únie miest Slovenska). Registrácia v tomto registri by mala zahŕňať aj podmienku istej formy overenia prenajímateľa ako spoľahlivého. Toto navrhované opatrenie reaguje na doterajšiu nesystematickosť zabezpečovania bývania pre odídencov z Ukrajiny, keď sa aj samosprávy stretávajú s nespoľahlivými prenajímateľmi či nedostatočnou kvalitou bývania.

Integračná fáza

Prechod z núdzového ubytovania do stabilnejších foriem bývania

Núdzové ubytovanie je skutočne len nevyhnutným riešením na pokrytie prvých dní, po uplynutí ktorých však utečenci/odídenci musia zariadenia opustiť a presťahovať sa. Pre mnohých je to veľmi náročný proces, ktorý bez podpory zvládnu len ťažko. Je preto potrebné, aby existoval systém prechodu utečencov/odídencov do stabilnejších foriem bývania. Tie môžu byť aj strednodobé na istý obmedzený čas, avšak dôležité je, aby v týchto strednodobých formách bývania, ktoré sú často kolektívne, nezotrvávali príliš dlho, pretože sa z praxe ukazuje, že nevytvárajú dobrý predpoklad pre integráciu. Dôvodov je viacero:

• v takýchto typoch ubytovania sa často koncentruje len skupina utečencov/odídencov bez prepojenia na miestne obyvateľstvo a vedie teda k segregácii a izolácii,
• ubytovanie napríklad v ubytovni je často vnímané ako dočasné, čo sa premieta aj do vlastného vnímania pobytu na Slovensku zo strany utečencov/odídencov, a teda do zníženej motivácie začleniť sa do života v novej krajine,
• tento typ ubytovania nie je vhodný pre rodiny s deťmi, keďže väčšinou neposkytuje ani dostatočný životný priestor, ani súkromie (často ide o zdieľané sociálne zariadenia či kuchyne),
• z hľadiska bezpečia býva nevhodné aj pre ženy, ktoré na Slovensko prišli samy (či len s malými deťmi), keďže v mnohých prípadoch ide o ubytovne, na ktorých zároveň bývajú muži prichádzajúci do lokality za prácou na týždenné či dlhšie turnusy,
• tento typ ubytovania býva nevhodný aj pre rôzne ďalšie zraniteľné skupiny, ako sú napríklad ľudia so zdravotným postihnutím (pretože je často plné bariér), ľudia so psychiatrickými diagnózami, ale aj ďalší.

Strednodobé bývanie by tak malo slúžiť na preklenutie úvodného obdobia po príchode na Slovensko a na stabilizáciu situácie. Na tieto účely je potrebné využiť všetky dostupné ubytovacie zariadenia vo vlastníctve štátu, krajov či samospráv (napr. Rôzne rekreačné zariadenia ministerstiev a pod.), ale potenciálne aj v súkromnom vlastníctve, ak by boli naplnené kapacity štátnych zariadení.

Vo výhľade musí byť cieľ dlhodobej stabilizácie bývania.

Dlhodobé formy bývania

Je preto dôležité, aby v lokalite, a najmä v prostredí strednodobých kolektívnych foriem ubytovania, fungovali terénni sociálni pracovníci, ktorí by dokázali utečencom/odídencom pomáhať s prechodom do stabilných foriem bývania – teda identifikovať ich potreby v oblasti bývania, dostupné možnosti financovania prenájmu (príjem, možné príspevky a pod.), identifikovať vhodné prenájmy, pomôcť s kontaktovaním prenajímateľov a sprostredkovať dohodu.

Terénni sociálni pracovníci nemusia byť zamestnancami samosprávy, túto úlohu môže samospráva delegovať na iné existujúce organizácie, ktoré môžu mať v tejto oblasti väčšie skúsenosti a zároveň majú potenciálne možnosti získať aj iné (napr. zahraničné, nadačné, súkromné) zdroje financovania na pokrytie tejto služby. Je však dôležité, aby sa na týchto procesoch samospráva podieľala v koordinačnej úlohe. Význam terénnych sociálnych pracovníkov, ktorí by pôsobili (aj) v kolektívnych typoch ubytovania, spočíva tiež v tom, že by mali byť schopní identifikovať rôzne nežiaduce javy, ktorých obeťami sa utečenci/odídenci môžu stať – napr. obchodovanie s ľuďmi, pracovné vykorisťovanie a pod. Terénni sociálni pracovníci by tak mali absolvovať aj odborné vzdelávanie, ako postupovať v prípade identifikácie takýchto prípadov.

V tejto oblasti je možné nadviazať aj spoluprácu s väčšími zamestnávateľmi, ktorí často tiež disponujú ubytovacími kapacitami. Vo viacerých mestách na Slovensku utečenci/odídenci našli v takýchto firmách a spoločnostiach prácu (napr. Jaguar Land Rover Slovakia v Nitre) a zároveň sa mohli presťahovať do ubytovania, ktoré mala firma k dispozícii.

Prevencia segregácie

Pri vytváraní strednodobých a dlhodobých opatrení na podporu bývania ľudí na úteku je potrebné dbať na to, aby nedochádzalo k segregáci. Nemalo by teda ísť o lokality, ktoré sú akýmkoľvek spôsobom oddelené od zvyšku mesta/obce (napr. bloky budov na okraji obce, ktoré sú oddelené nejakou fyzickou bariérou a pod.), aby nevznikali izolované štvrte bez možností integrácie. To by mohlo viesť k sociálnemu napätiu.

Možnosti chráneného bývania

Medzi utečencami/odídencami je aj množstvo zvlášť zraniteľných ľudí, ktorí majú v oblasti bývania špecifické potreby. Môže ísť napríklad o ľudí so zdravotným postihnutím alebo seniorov, ktorí potrebujú bezbariérové bývanie, o ľudí so psychiatrickými diagnózami, pre ktorých nie je vhodné kolektívne bývanie, alebo o queer ľudí, pre ktorých kolektívne bývanie tiež nemusí byť najvhodnejším riešením vzhľadom na negatívne postoje mnohých ľudí. Zraniteľnými osobami však môžu byť aj ľudia, ktorí boli svedkami či dokonca obeťami vojnových zločinov a sú výrazne traumatizovaní. Potreby týchto skupín je nevyhnutné identifikovať v rámci mapovania v humanitárnej fáze a snažiť sa hľadať pre nich také možnosti, ktoré tieto potreby čo najviac zohľadňujú. V prípade chráneného bývania by však nemalo ísť o núdzové, ale o čo najstabilnejšie bývanie, aby sa zabránilo ďalšej traumatizácii ľudí, ktorí sa doň nasťahujú.

Zvyšovanie povedomia medzi utečencami/odídencami, ale aj medzi prenajímateľmi

Medzi utečencami/odídencami by sa aktivity na zvyšovanie povedomia mali zameriavať na poskytovanie spoľahlivých a zrozumiteľných informácií o tom, aké podmienky by malo spĺňať ich bývanie (napr. že je nezákonné, aby majiteľ nehnuteľnosti poberal príspevok na bývanie odídencov od štátu a súčasne žiadal úhradu nájomného aj od samotných odídencov).

Zároveň by však mali dostať aj zrozumiteľné informácie o tom, ako na Slovensku fungujú nájomné zmluvy, za akých podmienok je možné dať z nájmu výpoveď a pod., aby sa predišlo rôznym nedorozumeniam (napr. predčasnému odchodu z nájmu bez oznámenia). Dostupné by mali byť aj informácie o tom, na koho sa obrátiť v prípade, že majiteľ nehnuteľnosti porušil ich práva.

Zvyšovanie povedomia prenajímateľov by sa malo zameriavať na poskytovanie informácií o tom, ako fungujú rôzne príspevky na bývanie utečencov/odídencov (ak sú dostupné), aké povinnosti vyplývajú im ako prenajímateľom či kde sa možno poradiť o poskytnutí svojej nehnuteľnosti na prenájom utečencom/odídencom. Okrem toho by sa zvyšovanie povedomia malo zameriavať aj na vysvetľovanie rôznych mýtov spojených s bývaním utečencov/odídencov.

Informácie z tejto oblasti sa môžu obom cieľovým skupinám poskytovať viacerými kanálmi (pozri viac v sekcii Poskytovanie informácií odídencom):

• letáky a plagáty,
• v lokálnych médiách,
• na sociálnych sieťach mesta a partnerských organizácií,
• v rámci kontaktných/informačných bodov.

Fáza spolužitia

Opatrenia pre postupné odpájanie sa od systému podpory

V súčasnosti ešte funguje príspevok na ubytovanie cudzinca s dočasným útočiskom podľa zákona o azyle (novela zákona o azyle účinná od 7. júna 2022), ktorý je vyplácaný majiteľom nehnuteľností prenajímaných odídencom. Nie je však isté, dokedy bude tento príspevok vyplácaný, a preto je dôležité zaviesť mechanizmy podpory slúžiace na to, aby sa utečenci/odídenci postupne stali samostatnými a odpájali sa od týchto plošných systémov finančnej podpory.

Ďalším dôvodom pre vytváranie takýchto mechanizmov je aj to, aby sa človek stal sebestačným a nespoliehal sa len na podporu prijímajúcej krajiny.

Na lokálnej úrovni je teda už teraz potrebné zavádzať integračné opatrenia, aby boli utečenci/odídenci schopní hradiť si nájom z vlastných zdrojov – podpora pri hľadaní a udržaní si zamestnania, podpora pri hľadaní a absolvovaní rekvalifikačných kurzov, sprostredkovanie jazykového vzdelávania ako prípravy na zamestnanie, pomoc s nastavením hospodárenia domácnosti (pomoc s orientáciou vo výhodnom nakupovaní, so získaním rôznych – aj jednorazových – finančných príspevkov či humanitárnej pomoci) a pod.

Tieto opatrenia je možné vytvárať v partnerstve s organizáciami, z ktorých mnohé ich už aj realizujú, takže je vhodné stavať na ich skúsenostiach. Aj v prípade, že aktivity realizujú iní aktéri, je dôležité, aby v týchto aktivitách bola zapojená aj samospráva, a to či už ako koordinátor, alebo partner.

Zrýchlenie rekonštrukcií/prestavieb a úprav (potenciálne) obytných budov, ktoré v súčasnosti chátrajú, a teda sú nevyužívané

Ide o jednu z možností, ako rozširovať bytový fond v mestách a reagovať tak na meniacu sa štruktúru obyvateľov. V tomto opatrení môže ísť o vytváranie menších bytových jednotiek nižšieho štandardu. V tomto ohľade je potrebné urýchlene zmapovať, aké budovy majú samosprávy (miestne i regionálne) k dispozícii, ktoré by boli vhodné na a) úpravy, b) jednoduchú rekonštrukciu, c) prestavbu, a čo je potrebné na to, aby sa mohla spustiť rekonštrukcia/prestavba.

Primárne by malo ísť o také prestavby, pri ktorých by nebola potrebná zmena územného plánu, keďže to by bol príliš zdĺhavý proces. Následne je nevyhnutné definovať ďalšie kroky v spolupráci s MIRRI smerom k urýchlenému spusteniu programu rekonštrukcie/prestavby budov, ktoré by následne slúžili na bývanie. Kľúčový je tu však prístup štátu a umožnenie takýchto rekonštrukcií či prestavieb. Pri rekonštrukciách/prestavbách je nutné bytové jednotky definovať ako dostupné pre všetkých obyvateľov vrátane utečencov/odídencov a občanov SR, ktorí sú ohrození chudobou. Toto opatrenie by mohlo pomôcť riešiť extrémny nedostatok dostupného nájomného bývania, ktorému samosprávy dlhodobo čelia. Aj tu je dôležité dbať na to, aby bývanie nebolo segregačné a aby bolo prístupné aj pre zraniteľné skupiny.

Dostupnosť sociálneho bývania pre zraniteľné osoby

Medzi utečencami/odídencami sú aj ľudia, pre ktorých je integrácia v novej krajine veľmi náročná. Ide napríklad o seniorov – nový jazyk sa učia ťažšie než mladí ľudia a ťažšie si aj nájdu prácu. Sebestačnosť je tak pre nich veľmi vzdialenou métou. Tieto skupiny teda môžu byť na pomoc prijímajúcej krajiny odkázané dlhšie než iné. Je preto dôležité, aby mestá mali k dispozícii aspoň isté kapacity sociálneho bývania pre osoby vo zvlášť zraniteľnej situácii.